Ako sa kraniosakrálna terapia vyvinula

Kraniosakrálna terapia sa vyvinula z osteopatie, ktorá na človeka a jeho zdravie pozerá ako na celok. Osteopati overenými manuálnymi technikami ovplyvňujú kostrovo-svalový a nervový systém človeka. Tieto techniky pôsobia na ľudské zdravie cez zmeny vo fyziologických procesoch v tele. Ak sa v tele nachádzajú rôzne bloky, ktoré vznikajú pri stresových situáciach, nehodách, pri pôrode, tie oberajú telo o vitalitu a zdravie. Princíp kraniosakrálnej terapie je veľmi podobný. 

Zakladateľ osteopatie - Andrew Taylor Still /1828-1917/  - bol v jeho čase zatracovaný, pretože odmietal predpisovať toxické lieky ako jeho kolegovia a namiesto liekov používal terapiu, založenú na manipulácii s kosťami.Jeho myšlienka bola založená na mechanickom pôsobení tela tak, aby umožňovalo obehovému a nervovému systému hladké fungovanie a privádzanie prirodzenej liečivej sily do celého tela. Najskôr mal Still veľký úspech, no v polovici 20. stororočia, kedy nastal vzostup modernej vedeckej medicíny, reagovali osteopati na Stilllovo učenie tak, že ho opustili a začali sa správať viac ako lekári. Zostala však menšina osteopatov, ktorí naďalej nepoužívali žiadne lieky a pokračovali v rozvíjaní názorov A.T.Stilla na prirodzenej schopnosti ľudského tela liečiť sa. Jedným z nich bol William Sutherland /1873-1954/  , ktorý v roku  1939 predstavil svojim kolegom primárny respiračný mechanizmus a tiež techniku, ktorá ho dokáže upravovať. Táto technika sa stala známou pod názvom kraniosakrálna terapia. Napriek tomu, že Sutherland svoju teóriu najskôr niekoľko rokov rozvíjal, aby sa ubezpečil, že je správna, stretol sa s odmietnutím a jeho teóriu prijalo len málo osteopatov. Jedným z tých osteopatov bol mladý lekár Robert Fulford. 

Sutherlad bol toho názoru, že centrálny nervový systém a štruktúry s ním spojené, sú v neustálom rytmickom pohybe, ktorý je veľmi dôležitým ak nie najdôležitejším pohybom ľudského života. Sutherland uvažoval o rytmickom rozpínaní a sťahovaní ako systéme dýchania ale nakoľko prebiehalo v životne najdôležitejších orgánoch nazval ho  "primárna respirácia", aby poukázal na jeho dôležitosť v hierarchii funkcií tela a aby ho odlíšil od "sekundárnej respirácie", teda známych pohybov hrudníka, pľúc a bránice spojených s výmenou vzduchu. Akékoľvek obmedzenie v primárnom respiračnom systéme môže viesť k ochoreniu, pretože centrálny nevový systém reguluje všetky orgány. Sutherland sa tiež vo svojej teórii zmienil, že kraniálne /lebečné/ kosti sa pohybujú, čo bolo v tej dobe absolútne neprijateľné, nakoľko celé generácie anatómov učili, že kĺby lebky sú pevné a nepohyblivé. Tak ako  lekári medicíny aj lekári osteopatie odmietali možnosť kraniálneho pohybu.

Doktor Fulford však bol výnimkou a začal trénovať na tom, aby po priložení rúk na hlavu človeka tieto pohyby ucítil.  Teóriu o kraniálnych pohyboch potvrili vedci zo State University´s College of Ostheopathic Medicine v Michigene prostredníctvom rontgénových snímok živých lebiek len v posledných rokoch.  Podľa doktora Fulforda sú 3 druhy traumy, ktoré poškodzujú  primárny respiračný mechanizmus. 

Prvá je pôrodná trauma, kedy je najdôležitejší prvý nádych. Ak nie je nádych novorodenca úplne plný, kraniálny rytmus je od začiatku obmedzený. 
Druhá je fyzická trauma a to najmä na začiatku života. Hocijaký pád alebo úder, pri ktorom bol vyrazený dych, spôsobil, že cyklus dýchania sa na chvíľu preruší a to môže spôsobiť doživotné obmedzenie primárneho respiračného mechanizmu.
Tretím dôvodom je psychická trauma, taktiež najmä v rannom detstve.
Fulford odhadoval, že asi u 95% ľudí funguje mechanizmus obmedzene.

V r. 1971 americký lekár MUDr. John E. Upledger /1932-2012/ spozoroval pri neurochirurgickej operácii drobné pulzovanie. Neskôr sa dozvedel o vnímavom hmatateľnom pohybe lebečných kostí a vydedukoval, že tento pohyb musí vyvolávať cerebro-spinálna teda mozgovo-miešna tekutina - likvor.  MUDr. John Upledger na základe dlhoročných pozorovaní dospel k názoru, že ak pacient trpí rôznymi ochoreniami, je to preto, že tekutinový systém nefunguje správne. Po jeho ovplyvnení dôjde opäť k jeho vyváženiu a zlepšia sa funkcie aj nervového a hormonálneho systému, ktoré spolu súvisia. 

MUDr. Upledger považuje pevné tkanivo kraniálnej dury mater a spinálnej dury mater za polovične uzavretý hydraulický systém. Ten spolu s kostnou štruktúrou, ktorá systém obkolopuje, liquorom /mozgovomiešnou tekutinou/ a časťami mozgu, kde sa liquor filtruje a vstrebáva, nazval kraniosakrálny systém. Pomenovanie kraniosakrálny je odvodený od častí ľudského tela, kde sa  celý systém nachádza, medzi lebkou-craniom a krížovou kosťou-sacrom. Terapiu, ktorá sa zaoberá správnym fungovaním tohto systému nazval kraniosakrálna terapia. Kraniosakrálny systém predstavuje prostredie, v ktorom sa nachádza a funguje centrálny nervový systém, pričom jeho súčasťou sú aj meningeálne fascie /mozgové blany/ s kosťami a štruktúrami, ktoré ich spájajú s tými časťami mozgu, ktoré ovplyvňujú tvorbu, cirkuláciu a vstrebávanie mozgovomiešnej tekutiny.